Autor- Elena Hipmanová

POKRAČOVANIE

 

Matej zastal uprostred dvora a pozeral na starý dub, ktorý rástol neďaleko jeho chalupy. Mal pocit, akoby sa mu svojimi listami prihováral, akoby ho priťahoval k svojmu kmeňu. Nebránil sa. Podišiel bližšie, zaprel sa chrbtom do kmeňa a zvrel oči. Najskôr počul len šum listov a keď do nich dýchol vietor, halúzky sa mu obtreli o tvár. Ale čím dlhšie stál, tým viac sa mu zdalo, že strom ho svojimi konármi objíma a tlačí k sebe. Tlak konárov bol odrazu tak silný, že sa nevládal pohnúť. Napínal všetky svaly, chcel sa vyslobodiť, ale ľudská sila proti sile stromu je ako dotyk motýľa.

 

A potom nastala tma. Matej si pomyslel, že toto je jeho koniec, lenže nevediac ako, ocitol sa odrazu v tmavej chodbe, ktorá ho zaviedla k veľkému trónu, pospletanému z konárov a kmeňov najrozmanitejších stromov.

„Si prekvapený?“ usmial sa kráľ stromov.
„Vitaj v mojom kráľovskom sídle. Lesná víla mi povedala, ako si sa rozhodol.“
„Čo sa stalo, ako som sa sem dostal? Mal som pocit, akoby mi môj dub chcel rozdrviť všetky kosti.“
„Neublíži ti, ale podstúpil si prvú skúšku. Ak by si čo len raz vykríkol, nikdy by sme sa už nestretli. Do nášho kráľovstva si sa dostal vlastnou odvahou.“
„Prvú skúšku? Takže teraz sa asi dozviem o tej druhej,“ mračil sa Matej a trochu sa na kráľa stromov hneval, že ho vopred neupozornil, čo ho čaká.
„Čakajú ťa dve úlohy, ale tie budú oveľa ťažšie. Musíš poraziť lesného škriatka a ver mi, ten je poriadne prefíkaný a silný, hoci siaha len po koniec pňa na javorovom rúbanisku. Tam ho aj nájdeš.“
„Javorové rúbanisko? Ale veď to dobre poznám a nikdy som tam žiadnych škriatkov nevidel.“
„Ani ho neuvidíš, pokiaľ sa ti sám nebude chcieť ukázať. Musíš ho vylákať zo svojej skrýše. „
„Ako?“
„Videl si čo dokáže urobiť s odpadom v lese. Premieňa ho na obrovské zapáchajúce červy požierajúce korene všetkého čo rastie. A strážia škriatka. Ak  budeš bojovať s červami, škriatok im príde na pomoc. Nikdy červov nepremôžeš, pokiaľ nezvíťazíš nad škriatkom…a nikdy nezachrániš les, pokiaľ nezvíťazíš nad ľuďmi,“ dodal kráľ smutno.
„To je tá druhá úloha.“
Čo mám urobiť?“
„Dám ti meč. Je vyrobený z najtvrdšieho tisového dreva, spevnený žiarou bleskov a silou mrazivých metelíc. Škriatok sa ho bojí, ale nesmierne po ňom túži. V meči je ukrytá sila stromov, vetrov aj búrok. Ale daj si pozor. Meč nesmieš pustiť z ruky. Ak oň prídeš, temné zlo pohltí náš les aj celú krajinu a škriatka už nik neporazí.“
„Urobím, čo urobiť musím.“
„Dobre, o chvíľu nastane deň. Vráť sa domov a večer s východom prvej hviezdy čakaj pri javorovom rúbanisku.“
„A lesná víla? Kde sa stratila?“
„Nestratila,“ usmial sa kráľ. „Ja, moja dcéra aj všetky stromy budeme stáť pri tebe a keď nás budeš potrebovať, pomôžeme ti.“

Keď to dopovedal, Matej odrazu pocítil, ako ho niečo silno zovrelo, až sa mu zakrútila hlava a odrazu stál na dvore chrbtom opretý o starý dub. Najskôr si pomyslel, že na chvíľku zdriemol a všetko sa mu len prisnilo, ale keď sa rozhliadol, uvidel pri svojich nohách ležať na zemi nádherný meč z tmavého tisového dreva, zdobený jemnou rezbou na čepeli aj rukoväti. S posvätnou úctou ho vzal a priložil k srdcu.

Slnko ešte poriadne nezapadlo a Matej už stál pri rúbanisku a čakal, kedy na oblohe uvidí prvú hviezdu večernicu. Rozhliadol sa. Rúbanisko poznal od nepamäti, ale odrazu mal pocit, že ho nepoznáva. Všade sa povaľovali hŕby odpadu, akoby ho sem niekto z celého lesa navozil. Fľaše, kolesá od voza, staré hrnce, matrace, veľký zhrdzavený stroj, papiere, handry. Nemohol uveriť vlastným očiam, čo všetko dokážu ľudia navláčiť do lesa a odrazu porozumel kráľovi stromov. Zvíťaziť nad ľudskou hlúposťou bude veľmi ťažké.

Navôkol zavládlo hrozivé ticho, akoby sa vánok aj steblá trávy v predtuche niečoho zlého celkom zastavili, ale s príchodom noci začal okolitý les aj rúbanisko ožívať. Najskôr sa ozval slabý šelest, keď červy vyliezali zo svojich dier spod zeme, potom Matej začul praskot, lomoz až mu naskočili zimomriavky. Pevne zovrel drevený meč a čakal.

Červy zbadal okamžite, lebo ich sprevádzal neznesiteľný smrad. Odviazal si z hrdla šatku a natiahol ju cez tvár, aby sa tým zápachom neudusil, ale to už začali červy na neho dorážať. Boli obrovské, čierne, ich telá sa leskli v svite mesiaca. Matej sekal okolo seba mečom, ale červov stále pribúdalo. Dorážali mu na nohy, liezli po tele, cítil ich hryzenie na koži, ale v boji neustával. Všimol si, že bojujú aj okolité stromy, švihali konármi na všetky strany, lenže červov bolo priveľa. Odrazu si uvedomil, že odpadky zmizli. To znamená, že v noci sa odpad mení na červy. Matej sa preľakol. Také množstvo nemôže premôcť. Len čo si to pomyslel, uvidel v svetle mesiaca stáť na pníku drobného človiečika. Na škaredej tvári mu visel vyškerený úsmev a oči mu blýskali zlobou. Matej len pevnejšie zovrel meč a priskočil k škriatkovi, lenže škriatok bol rýchli ako blesk. Držal v ruke veľkú sekeru a šermoval s ňou ako mečom. Ak sa ňou dotkol zabitého červa, ten opäť ožil a znovu sa pustil do Mateja. Matej nemohol uveriť, že v tak drobnom škriatkovom tele drieme toľko sily a zloby. Bol to urputný boj a keď sa nôcka chcela vystriedať s dňom, Matej cítil, ako mu síl ubúda. Zrazu pocítil na ruke strašný úder palicou a meč mu vyletel z ruky. Matej padol na zem a okamžite sa po ňom rozliezli odporné červy. Nad sebou začul víťazný smiech, až sa stromy navôkol zachveli. V tej chvíli pocítil na tvári jemný vánok, začul pri uchu šepot.

„Matej, preber sa, boj ešte neskončil, ešte škriatok nezvíťazil. Natiahni ruku.“

A vo chvíli, keď sa škriatok rozohnal, aby Mateja udrel sekerou, zovrel Matej v dlani rukoväť meča, ktorý mu lesná víla rýchlo pristrčila k ruke. Meč švihol a sekera odletela do krovia. Škriatok sa chcel za ňou rozbehnúť, ale Matej vyskočil a zlomil ju na dvoje. Vtedy škriatok zreval strašným hlasom až sa zachvelo lístie na konároch a stratil sa. Matej si unavene sadol na pník a pozeral navôkol. Začalo vychádzať slnko. Červy sa stratili, na rúbanisku sa zase váľali kopy odpadu.

„Takto ich nikdy neporazím“, pomyslel si smutne Matej.
„Nie“ povedala lesná víla.

Stála pri ňom a v ruke držala lístky skorocelu.

„Lesného škriatka si premohol. Tým, že si zničil jeho sekeru, stratil svoju moc a už nikdy lesu neublíži. Teraz musíš vymyslieť, ako premôcť ľudskú hlúposť. Ošetrím ti rany skorocelom, ale inak ti pomôcť nedokážem. Nerozumiem ľudským bytostiam.“

Matej zvrel oči. Bol unavený a chcelo sa mu spať. Najradšej by si ľahol do trávy a oči viac neotvoril. Rozmýšľal čo spraviť. Mal by naložiť všetok odpad na voz a odviezol ho niekam, ale kam? A odrazu vedel čo urobí. Vstal a rozlúčil sa s lesnou vílou.

„Musím ísť. Už viem čo spravím. Neboj sa krásna víla, lesu už nik neublíži.“

Vrátil sa domov, vyviedol zo stajne kone a zapriahol do voza. Celý deň nakladal odpadky na voz a vozil do dediny k ľuďom. Sypal ich na námestie, rozvážal do ulíc, dvorov aj záhrad a les ešte stále nebol čistý. Veľa krát sa musel vrátiť do lesa, kým odviezol posledný odpad. Potom zastal uprostred dediny a takto ľuďom povedal:

„Takmer ste zničili les. Odpad patrí na smetisko a nie do lesa. Les je domovom všetkého živého, dáva nám potravu, drevo na príbytky, chráni vodu, ktorú denne pijete. Ak zničíte les, zničíte sami seba. Priviezol som vám ho späť. Je to len to, čo vám patrí.“

Pošibal kone a odišiel z dediny. Na oblohu práve vychádzala večernica a ako hustla tma, odpad sa začal meniť na odporné červy. Ľudia chceli v panike ujsť, kričali o ratu, ale pred červami sa újesť nedalo. Celú noc sa bránili armáde červov. Niektorí sa zavreli v domoch, lenže červy sa k nim dostali cez komín, iní vyliezli na stromy, ale stromy ich v hneve zhodili nazad na zem. Keď svitlo ráno, červy sa znovu premenili na hŕby odpadu a unavení ľudia si konečne vydýchli. Lenže vedeli, že ak niečo nespravia, nasledujúcu noc ich čaká ďalší boj. A tak navozili odpad na veľkú hŕbu, niečo podpálili a niečo zahrabali hlboko do zeme, aby už nikdy ani kúsok odpadu nešpatil dedinu. Od tých čias sa v lese neodvážili odhodiť ani papierik.

Les bol čistý, zdravý, prežiarený slnkom, veselý vtáčím štebotaním. A Matej? Ten sa dedinčanom vyhýbal, ľudia ho nemali radi, ale sa ho báli a tak ho nechali na pokoji. Ale medzi sebou si povrávali, že ho občas vídať sedieť pri rúbanisku ako sa rozpráva s lesnou vílou. Ale kto by veril rečiam starých klebetníc. Len jedno bolo isté. V Matejovej izbe visel na stene nádherný, drevený meč s jemne vyrezanou čepeľou a rukoväťou.